Sterilné anglické trávniky čoraz častejšie nahrádza rozmanitá vegetácia. Význam prirodzeného prostredia pre hmyz a prírodu si začínajú naplno uvedomovať aj samotní obyvatelia nových rezidenčných projektov.
Developerom pri budovaní funkčného prostredia obytných budov pomáhajú krajinní architekti. Aká je práca krajinného architekta a na čo všetko sa myslelo pri plánovaní Slnečníc? O tom sme sa porozprávali s Michalom Marcinovom, krajinným architektom z ateliéru LABAK, ktorý nás sprevádzal Slnečnicami a ukázal nám, čo všetko sa podarilo zrealizovať a čo ešte čaká na svoju chvíľu.
Aká bola vaša cesta k profesii krajinného architekta?
V čase, keď som robil prijímačky na VŠ na architektúru, otvoril sa aj odbor krajinnej architektúry a to bolo pre mňa niečo nové a nevídané. Pôvodne som mal ambíciu študovať maľbu, no boli lepší ako ja. (úsmev) Druhou voľbou bola architektúra. Pre krajinnú architektúru som sa rozhodol čisto zo zvedavosti. Keď som počas štúdia začal spoznávať svetovú tvorbu, uvedomil som si podstatu a dôležitosť tejto profesie. Verím, že postupom času aj na Slovensku nadobudne také postavenie, aké si zaslúži, a že verejné priestory a životné prostredie budú kvalitnejšie.
Verejnosť zhruba tuší, čo robí architekt, práca krajinného architekta je však celkom tajomná. Čo táto profesia zahŕňa?
Rozsah prác krajinného architekta je od mierky záhrady pri rodinnom dome až po urbanizmus. Samozrejme, práca krajinného architekta sa odohráva v tej časti, ktorá sa zaoberá najmä tvorbou životného prostredia, ekologickými otázkami, ale aj architektúrou vo verejnom priestore, pričom teraz nemám na mysli stavby a budovy, aj keď aj tam sú presahy, ale najmä drobnú architektúru a mobiliár. Musím však povedať, že vo svojej praxi úzko spolupracujeme s architektmi všeobecne a je to vždy o dobrej spolupráci. Úroveň spolupráce vždy vidieť na celkovom výsledku.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Ani jeden deň nie je rovnaký, vždy to závisí od toho, koľko projektov je v ktorej fáze rozpracovania. Niekedy sú pokojnejšie dni a je čas sedieť za stolom a kresliť a inokedy je to skôr administratíva. Ako v každej profesii, aj ja mávam komfortnejšie aj intenzívnejšie dni. (úsmev) Som rád, keď sa mi v rámci dňa podarí sadnúť za stôl a riešiť nejakú technologickú alebo konštrukčnú otázku, dizajn alebo premýšľať nad tým, ako navrhnúť dané zadanie čo najlepšie.
Máte priestor na svoje projekty, ktoré nerobíte pre konkrétneho klienta, ale preto, lebo by ste ich chceli niekedy nezávisle zrealizovať?
Čas sú peniaze. (smiech) Prirodzene, človek rozmýšľa, čo by vedel vo svojom okolí zlepšiť. Žiaľ, nie je čas na to, aby som tieto predstavy reálne dával na papier. No existujú platformy, ako rôzne záhradné festivaly, ktoré riešia konkrétnu tému, pričom uchádzači o realizáciu na túto tému reagujú prostredníctvom vlastného návrhu. Ak návrh porotu zaujme, môže ho uchádzač zrealizovať. To je asi najväčšia satisfakcia. Nám sa takto podarilo zrealizovať záhradu v Moskve, ktorá bola súčasťou veľkého záhradného festivalu. Témou bola premenlivosť. Tento projekt mal úspech aj u odbornej a laickej verejnosti, to nás veľmi potešilo. Krajinní architekti sa teda môžu zapájať aj do takýchto projektov, kde je voľnosť zadania oveľa väčšia, ako to býva pri práci pre konkrétneho klienta s vlastnými predstavami a očakávaniami, ktoré sa snažíme naplniť.
Vytvoriť prostredie pre ľudí, pre ich život a prácu vyžaduje rozsiahle zamýšľanie sa nad tým, ako tu tí konkrétni ľudia budú tráviť čas.
Čo vás inšpiruje pri tvorbe?
Inšpiráciu vždy viažem na konkrétny problém, ktorý návrhom potrebujem vyriešiť. Vytvoriť prostredie pre ľudí, pre ich život a prácu vyžaduje rozsiahle zamýšľanie sa nad tým, ako tu tí konkrétni ľudia budú tráviť čas. Okrem toho sú tu ekologické aspekty, snažíme sa reagovať na to, čo sa aktuálne deje. Nedokážeme, žiaľ, problém s prostredím vyriešiť celosvetovo, ale vieme aspoň lokálnymi zásahmi prispieť k tomu, aby mikroklíma bola lepšia a pobyt vo verejnom priestore bol vďaka tomu príjemnejší. Študujeme aj zahraničné realizácie a svetová prax je pre nás často vzorom pri riešení niektorých technických, ale aj ekologických výziev a detailov. Samozrejme, ak máme klienta, ktorý inklinuje k zahraničnej kultúre, snažíme sa mu do jeho prostredia priniesť to, čo má rád. Teraz nemám na mysli kópie japonských záhrad, ideme trošku hlbšie. Študujeme princípy, na ktorých sú založené napríklad aj tie japonské, ale aj renesančné či barokové záhrady. A do slovenskej krajiny vložíme fragment, ktorý je na týchto princípoch založený. Môže to byť napríklad výsadba zastrihnutá do zámerného tvaru a podobne. Nechceme iba replikovať niečo, čo niekde inde v rovnakej podobe existuje. Snažíme sa objaviť podstatu týchto inšpirácií, niečo z toho zobrať a originálne to aplikovať vo svojich projektoch.
Čo je podľa vás kľúčové pri vytváraní prostredia, v ktorom sú zasadené ľudské obydlia?
Mierka, funkčno-prevádzkové vzťahy a vytvorenie atmosféry. Aj pri záhrade musíme reagovať na tieto aspekty, na bezprostredné okolie, do ktorého bude objekt zasadený. Na to, či sa potrebujeme izolovať alebo, naopak, otvoriť, či je to stiesnený priestor a podobne. Potom do toho vstupuje konkrétne zloženie vegetácie. Keď navrhujeme niečo v Bratislave a okolí, vychádzame aj z toho, čo tu pôvodne existovalo, rástlo a dokáže tu fungovať. A to sú lužné lesy a lesy z prostredia Karpát. Keď projektujeme v Štiavnických vrchoch, naštudujeme si flóru tejto oblasti a čerpáme z danej druhovej skladby. Občas si dovolíme nejakým spôsobom vybočiť, ale je to skôr výnimkou než pravidlom. Cieľom je dosiahnuť to, aby bol priestor funkčný, pobytový. V prípade Slnečníc sme boli limitovaní aj technickou stránkou. Vnútrobloky sú postavené na strechách garážových domov, a preto nie je možné vysádzať v nich bujnú vegetáciu. To sme si však pri plánovaní plne uvedomovali, preto sme do každej zóny naplánovali aj park, ktorý zabezpečí dostatok bohatej zelene a poskytne v horúcich dňoch aj tieň. Ten je zároveň zabezpečený aj vhodne zvolenou orientáciou budov, čiže už v dnešnej fáze vývoja sa je kam schovať pred poludňajším slnkom. A to ešte v zóne Mesto pribudne park, ktorý poskytne útočisko aj vďaka košatým korunám stromov. Samozrejme, žiada si to svoj čas. Treba myslieť na to, že park je v podstate proces vývoja a rastu a vyžaduje našu trpezlivosť.
Ešte vždy nie je vžité to, že zeleň je dôležitou súčasťou lokality a treba s ňou počítať už vo fáze zámeru. Je nesmierne dôležité mať koncepciu zelene už v počiatkoch, či už ide o dvor, záhradu, revitalizáciu alebo transformáciu priemyselných areálov.
Na čo z toho sa pri plánovaní často zabúda?
Vo všeobecnosti je na Slovensku ešte vždy taká situácia, že vegetácia je vnímaná len ako dekorácia. Nie je to ani tak o tom, že sa na niečo zabúda, skôr ide o to, že na zeleň sa hľadí až v poslednom kroku, keď už nie je priestor na zmeny niektorých rozhodnutí. Ako príklad uvediem konfrontáciu zelených plôch s inžinierskymi sieťami. Keď vznikne nejaký hmotovo-priestorový zámer a sme do projektu prizvaní neskoro, stáva sa nám, že narážame na tieto obmedzenia. A vec, ktorá by mohla dopadnúť dobre, je limitovaná práve tým, že už boli urobené niektoré nezvratné rozhodnutia. A my ich musíme rešpektovať. V dôsledku toho sa aj kvalita rozmieňa na drobné. Ešte vždy nie je vžité to, že zeleň je dôležitou súčasťou lokality a treba s ňou počítať už vo fáze zámeru. Je nesmierne dôležité mať koncepciu zelene už v počiatkoch, či už ide o dvor, záhradu, revitalizáciu alebo transformáciu priemyselných areálov. Často vidím napríklad výrobné areály, v ktorých sú stromy nejakým spôsobom rozhádzané, ale nevidieť vyšší zámer, ktorý by reagoval na environmentálne výzvy. A to považujem za premárnenú príležitosť – aj vo vzťahu k zmierňovaniu klimatickej zmeny.
Ako je to z hľadiska legislatívy?
Koeficienty zelene, žiaľ, nepoznajú pojem vodozádržné opatrenia a nemotivujú investorov pracovať s týmito prvkami. Investor by mal mať nejaké výhody plynúce zo zakomponovania týchto prvkov do prostredia. Získava benefit pri povoľovacom procese a realizuje verejne prospešnú stavbu. To však absentuje. Chýba mi v tom obyčajná sedliacka logika. Napríklad ani zelené strechy na budovách sa nezapočítavajú do koeficientu zelene. Verím, že ak by boli započítané, tak by ich malo oveľa viac budov. Všetci sa čudujú, prečo sa nerealizujú vo väčšej miere, ale je za tým jednoduchý dôvod. Treba sa pozrieť na to, aký benefit má z toho človek, ktorý do takéhoto, neraz pomerne nákladného riešenia investuje. Napríklad v Berlíne už koeficient zelene, takzvaný biotop area faktor, so zelenými strechami počíta. Preto nemôžeme spraviť napríklad ani širšie chodníky, ktoré by sa najmä v štvrtiach, kde bývajú primárne mladé rodiny s kočíkmi, naozaj zišli. Koeficient zelene nás však tlačí do realizácie užších chodníkov. Ak by sme mohli urobiť zelenú strechu, ktorá by sa započítavala do koeficientu zelene, okamžite vzniká priestor na komfortnejšie riešenie pohybu chodcov.
Ako prebiehalo plánovanie zelene v Slnečniciach?
Plánovanie Slnečníc prebiehalo pod taktovkou kolegov architektov z ateliéru Compass. My sme mali reagovať na urbanistické usporiadanie. Celý projekt sa delí na dve časti – zóna Mesto a zóna Viladomy. Zóna Viladomy už bola z istej časti zrealizovaná, keď sme do projektu vstupovali. Tu do projektu nadväzovali ďalšie etapy, v rámci ktorých sa riešil napríklad park, ktorý už je dnes zrealizovaný, a ďalšie výstavby obsahujúce dvory. Zóna Mesto vtedy ešte len začínala vznikať. Projektoval sa obchodný dom, obytné zóny A a B s vnútroblokmi a park v rámci zóny Mesto. Plus bola pripravená urbanistická vízia južného rozvoja časti Mesto. My sme projekt začali vnímať tak, že áčkové dvory sú zdvihnuté z dôvodu podzemných garáží, slúžia ako izolované ostrovy, ktoré sú v rámci komunít veľmi dobre navštevovateľné. Béčkové dvory sú na úrovni terénu a tie sme začali vnímať ako súčasť budúceho veľkého parku. Snažíme sa efektívne využívať priestor a nezahlcovať ho. Dvory sme navrhli tak, aby bezprostredne slúžili obyvateľom – najmladšej generácii a jej rodičom. Park, ktorý bude s nimi v kontakte, bude slúžiť aj staršej generácii a širšej verejnosti. Myslím, že keď sa podarí dobudovať park, doplní to celú víziu a začne to tu fungovať presne tak, ako to bolo naplánované.
Dvory sme navrhli tak, aby bezprostredne slúžili obyvateľom – najmladšej generácii a jej rodičom. Park, ktorý bude s nimi v kontakte, bude slúžiť aj staršej generácii a širšej verejnosti.
Do akej miery máte pri plánovaní zelene voľnosť a do akej miery sa musíte podriaďovať normám?
Závisí od toho, či projekt ako taký podlieha výrubovému konaniu a je tam požiadavka zo strany úradov. Vždy je to o komunikácii s dotknutými orgánmi a dostatočnom vysvetlení architektonického zámeru, ktorým niečo sledujeme. Dôležité je presvedčiť ľudí, ktorí projekty povoľujú, že sa naozaj snažíme tieto projekty zrealizovať v súlade s lokalitou a okolitou krajinou. Keď je komunikácia korektná, takmer vždy dochádza k zhode. Dôležitá je, samozrejme, aj bezpečnosť z hľadiska dopravy, zelene, pohybu ľudí, dlhovekosť, krátkovekosť drevín. V blízkosti detských ihrísk nenavrhujeme rastliny, ktoré sú lákavé pre bodavý hmyz, aby nedochádzalo ku kontaktu detí s týmto hmyzom.
Platí to aj pre jedovaté rastliny?
Toto je veľká téma! (smiech) Niektoré z rastlín majú jedlé plody, ale jedovaté kôstky alebo majú listy, ktorých nadmerná konzumácia môže spôsobiť problémy. Skladbu drevín navrhujeme tak, aby neboli v bezprostrednom kontakte s najmenšími deťmi, a vnímame to tak, že je aj úlohou rodičov vysvetliť deťom, že rastliny nevypestované v produktívnej záhradke nekonzumujeme. Aj svojim deťom vysvetľujem, ako sa v meste správať vo všetkých ohľadoch, a keď neviem, opýtam sa.
Aké preferencie majú samotní obyvatelia rezidenčných projektov, čo sa týka prostredia, ktoré ich obklopuje?
Jednoznačne je na prvom mieste požiadavka minimálnej údržby alebo ešte lepšie bezúdržbovosti. No vnímam to tak, že postupne táto požiadavka začne slabnúť a ľudia si začnú uvedomovať, že ak chcú mať vytvorené funkčné životné prostredie, ktoré je aj kvalitné, aj estetické, jednoducho bude vyžadovať nejakú mieru údržby a pozornosti samotných obyvateľov. Buď sa to deje v osobnej forme – najmä pri majiteľoch záhrad –, alebo sa to deje prostredníctvom správcov. Môj predpoklad je taký, že miera trávnikov, akú poznáme dnes, postupne vymizne a začne sa uplatňovať väčšia biodiverzita v rámci obytných štruktúr. Nájsť ten správny pomer medzi krásnym pobytovým trávnikom a plochami, ktoré na svoj život potrebuje hmyz a iné živočíchy, je cieľom na najbližšie roky. Skôr či neskôr k tomu dôjde. Začneme vytvárať priestory, ktoré budú vyvažovať tie sterilné. V Slnečniciach sa to už do istej miery deje. Okrem bohatej skladby rastlín tu nájdeme napríklad aj vyvýšené záhony, ktoré majú obyvatelia Slnečníc vyčlenené na realizáciu vlastných bylinkových záhrad.
Nájsť ten správny pomer medzi krásnym pobytovým trávnikom a plochami, ktoré na svoj život potrebuje hmyz a iné živočíchy, je cieľom na najbližšie roky.
V akom časovom horizonte je možné zelené plochy a riešenia plánovať?
Ideálny stav by bol, ak by sa mestá plánovali na 50 až 100 rokov dopredu. (úsmev) Ale to sa nedeje, územné plány nie sú na to uspôsobené. Často nedokážu reagovať na to, akým spôsobom sa mení život v spoločnosti. Už je to klišé, ale spomeniem tieto posledné dva roky, ktoré úplne obrátili naruby spôsob fungovania ľudí v rámci mesta, využívania verejných priestorov, cestovania do práce a podobne. Vízie mesta by mali byť pripravené funkčne, mali by zohľadňovať dostupnosť. Uvediem príklad zo zahraničia – vo svete sa začínajú uplatňovať takzvané 15-minútové mestá. To znamená, že každý z obyvateľov mesta by mal mať minimálne jeden menší park v dostupnosti 15 minút od svojho bydliska. Systematicky sa to deje napríklad v Berlíne. Čo sa týka Paríža, tam to bolo historicky dané. Viedeň je veľmi dobrým príkladom toho, ako robiť obytné štvrte, administratívne celky aj zmiešané a polyfunkčné zóny s adekvátnym podielom a funkčným nastavením zelene. V rámci Slnečníc plánujeme dobudovať park v zóne Mesto plus ďalšie štvrte smerom na juh a na západ. Týmto spôsobom sa skompletizuje aj verejný priestor v rámci oboch zón.
Ako vnímate udržateľnosť bývania z hľadiska zdravotných rizík vyplývajúcich z extenzívnej zástavby?
Principiálne je aj v tomto najdôležitejšia rovnováha. Z môjho pohľadu nie je dobré mesto naťahovať smerom do krajiny, a teda predlžovať realizáciu inžinierskych sietí a technickej infraštruktúry. Oveľa systematickejšie je komprimovať mesto na čo najmenšiu plochu. Samozrejme, vždy treba zvážiť za a proti. Aj intenzita zástavby musí mať svoj strop. Riešenie vidím v tom, že každá investícia by mala so sebou niesť aj časť investície práve do priestoru zelene a zelených plôch. Líši sa to od zóny k zóne, a preto je dobré mať v rámci územného plánu aj plány zón, ktoré pružnejším spôsobom dokážu reagovať na danú lokalitu.
Ovplyvnila vaša profesia aj vaše bývanie, exteriér či interiér? Hemží sa obydlie krajinného architekta zaujímavými rastlinami?
Mám vo zvyku zachraňovať rastliny, ktoré už iní považujú za márne. (úsmev) Odkupujem rastliny v zľave, ktoré už sú na vyhodenie, a snažím sa ich regenerovať. Výsledky sú rôzne. A tak rastlinami príležitostne plníme domácnosť aj kanceláriu.
